Montessori pedagogika

Maria Montessori (1870-1952):

Maria bola talianska lekárka a pedagogička, ktorá v roku 1896 ako prvá žena v Taliansku promovala na vysokej škole v odbore lekárstvo. Postupne si prehlbovala svoje vzdelanie v oblasti antropológie, biológie a psychológie. Po štúdiách pracovala ako asistentka na Univerzitnej psychiatrickej klinike v Ríme, kde sa zameriavali na výchovu mentálne postihnutých detí. Neskôr pracovala ako vedúca školy pre liečebných pedagógov, vykonávala prax detskej lekárky a viedla katedru antropológie na univerzite v Ríme. V roku 1907 otvorila Maria Montessori Dom detí, určený pre chudobné deti v predškolskom veku. Tu sa začala jej cesta k vypracovaniu materiálov a pomôcok pre zmyslovú výchovu detí v predškolskom veku. Už v roku 1908 sa Maria Montessori postupne vzdala všetkých prestížnych postov - opustila kliniku, univerzitu a ukončila aktívnu lekársku prax. Nasledovala jej viac ako 40-ročná pedagogická a výskumná činnosť, spojená so spisovateľskými aktivitami a neskoršou prednáškovou činnosťou. 

Pri svojej práci si hneď v počiatkoch uvedomila, že deti celkom prirodzene a nenútene vstrebávajú veľké množstvo znalostí zo svojho bezprostredného okolia a to ju inšpirovalo k celoživotnému úsiliu o reformu vzdelávania. Dlhoročným pozorovaním a radou pedagogických experimentov vytvorila výučbovú sústavu, ktorá je dnes rozšírená po celom svete a veľmi uznávaná v takých krajinách ako Nemecko, Holandsko, Taliansko, Rakúsko alebo Čína.

Základné princípy Montessori škôlky:

• Pomôž mi, aby som to dokázal sám

  Táto prosba, s ktorou sa jedno z detí obrátilo na Mariu Montessori, sa stala hlavným krédom jej pedagogiky. Úlohou dospelých je to, aby dieťa vlastnými silami a svojim tempom získalo nové vedomosti a schopnosti, pričom sa mu vytvoria tie najlepšie podmienky.

• Ruka je nástrojom ducha

  Práca rúk je podľa Montessori základom pre pochopenie predmetov a javov, základom pre rozvoj myslenia a reči. Metodika kladie veľký dôraz na spojenie duševnej aktivity a tvorivej telesnej aktivity. Vychádza sa z konkrétneho poznania pri manipulácii s vecami.

• Rešpektovanie senzitívnych období

  Senzitívne obdobie je doba, kedy je dieťa obzvlášť citlivé na určité intelektuálne podnety. V tomto období je dieťa schopné vstrebávať nové poznatky a nadobúdať schopnosti prirodzene -  tzv. nevedomé učenie.

• Polarizácia pozornosti

  Dieťa je schopné sústrediť sa intenzívne a dlhodobo iba na prácu, ktorá ho zaujme.

• Práca s chybou

  Dieťa nie je za chyby trestané ani záporne hodnotené. Chyba má byť ukazovateľom toho, čo je ešte potrebné precvičiť a je chápaná ako bežný a prirodzený prejav v procese učenia. Učiteľ by nemal používať negatívne hodnotenie, ale ponúknuť dieťaťu inú formu kontroly. Pomôcky sú pripravené tak, aby dieťa bolo schopné samo skontrolovať správnosť riešenia.

• Práca s pochvalou

  Každé dieťa potrebuje pocit istoty, bezpečia a úspechu, no neustále kladné či záporné hodnotenie zo strany dospelých ho obmedzuje. S pochvalou sa v Montessori pedagogike zaobchádza primerane tak, aby sa dieťa nestalo na pochvale závislé.

Montessori škola má nesporne obrovský význam v predškolskej a elementárnej pedagogike. Dieťaťu umožňuje už v predškolskom veku prirodzenou cestou absorbovať intelektuálne podnety,  hravou formou zdokonaliť reč a zvládnuť základy písania a čítania. Pre školskú výchovu vyvinula Maria Montessori metodiku, ktorá buduje u detí  lásku k vedeniu a poznaniu, čo dnes niekedy v tradičnej škole absentuje. Na rozdiel od klasickej školy sa Montessori snaží prepojiť jednotlivé predmety, aby dieťa pochopilo súvislosti. Každé dieťa dostáva priestor venovať sa oblastiam, v ktorých sa cíti byť výnimočné.